Trasu cyklistického chodníka medzi Popradom a Svitom poznám skoro naspamäť. Chodím ňou denne. Teda, keď to počasie dovolí. Nie vždy sa mi toho však prihodí toľko, ako včera. Najskôr mi do cesty vbehla líška. Prežila to. Líščí kožúšok ma v zime nezahreje. Ja som to prežila tiež. Ale prekvapilo ma to dosť. Zrýchlila som. Pre istotu. Človek nikdy nevie, čím ho môže taká líška prekvapiť. Na myšky prebiehajúce z jednej strany chodníka na druhú som si už zvykla. Občas je cyklista rýchlejší, ale aj na to sa dá zvyknúť. Slimáky to tiež zvládajú po svojom a nie vždy sa im podarí dostať do cieľa. Žaby, hlavne po daždi radšej nespomínam. Ale líška? To sa teda nevidí často.
Trošku som si chcela spestriť cestu, tak som si to strihla skratkou. Popod les. A stretla som taaaaaaku veľkú mačku. Ryšavú. "A mala tá mačka na ušiach štetinky, jak na štetci?" spýtal sa ma otec. No, mala. "Tak si stretla rysa", objasnil mi. U nás v lese? Čo by tu robil. Doteraz mi to vŕta v hlave. Nevadí, ocovi treba veriť. Ešte že som to nevedela, keď sme sa stretli. Mačky nemusím, ale vždy lepšie stretnúť mačku. Si myslím. Po ceste domov ma zaujala naháňačka dvoch lasičiek. Nebola som si itá, či to boli lasičky, lebo veď čo by robili uprostred poľa. Lasicu som tiež asi nikdy nevidela. "Bolo to hnedé s bielym bruškom?" opýtal sa ma brat, ako keby na tom bicykli sedel on, nie ja. "Hej, bolo." odpovedala som mu so všetkou milotou v hlase, ktorej som ešte bola schopná. "Kuna!" Zaútočil na mňa brat a ešte sa mi aj vysmial, že dievča z dediny a prvý krát vidí kunu. Že na hanbu. No čo, niekto ju nevidel vôbec a žije. Nakoniec s tým šoférovaním asi predsa len nezačnem. Kým sa bude dať, budem z bicykla spoznávať krásy našej prírody. Z auta toho človek asi toľko neuvidí. Nakoniec som bola za tých pár kilometrov na bicykli stávených vďačná, aj keď pevne verím, že deň blbec sa nebude opakovať často.