Jeden vrátim, druhý požičiam a z tretieho žijem. Trojruža tu už dávno neplatí. Vraciam a dávam, ale nežijem. Nemám z čoho. Mne kto vráti? Z čoho? Vrátiť vrátim. Požičiavať nechcem. Požičiavanie peňazí funguje tak, že pri ich splácaní splatíte najskôr úroky, potom požičanú sumu. Ten, čo vám peniaze požičia zarobí. Ja peniaze požičiavam, ale nie že na nich nezarobím, ja nedostanem ani toľko, čo požičiam. To je hádam najhorší obchod, aký som vo svojom živote uzavrela. Bežný človek požičiava zhruba tridsať rokov. Ak nie viac. A čo z toho má? Dôchodok, z ktorého nedokáže vyžiť. Mala som v obchode babku. Takú typickú. Maličkú, zhrbenú, s paličkou, v šatke a hrubom, už zimušnom kabáte. Kupovala kalendáre. Vybrala si štyri. O Slovensku. Mám jej vybrať také, v ktorých sú najkrajšie obrázky. Posiela ich do Ameriky. Chce im ukázať, ako tu je krásne. (Ešteže v nich nevidieť, akou pri tej kráse trpí biedou.) Zaplatila za ne viac ako 10 €. Babka, netrúfam si tipovať, koľko mala rokov skonštatovala, že je to veľa. Že prečo rastú len ceny. Že jej sa dôchodok tak rapídne ako sa zvyšujú ceny nezvýšil. A že PREČO? Čo jej na to poviete? Tiež by som chcela vedieť. Každý deň sa stretávam s reakciami, ako: je to drahé, nemôžem si to dovoliť, možno po výplate... Zvykla som si na ne a prestala som sa nad tým zamýšľať. Ale táto babka ma dostala. Viete prečo? Predstavila som si, že takto do obchodu vojde moja babka, ktorá celý život drela, aby vrátila, požičala a nakoniec živorila, lebo jej niet z čoho vrátiť. Ako to tu bude vyzerať o tridsať rokov? Dostanem ja niekedy nejaký dôchodok? Dožijem sa ho vôbec?
Vy tam "hore" nemáte starých rodičov, či iných príbizných? Ako by sa vám páčilo, keby živorila vaša babka, mama, teta, VY? Viete si niekoho zo svojich blízkych predstaviť v takej situácii? Viete si v nej predstaviť seba? Skúste to. Možno sa vo vás ozve srdce. To je to, čo vo vašej hrudi udrie zhruba 70 krát za minútu. Skúste si spomenúť.