ŠESŤDESIAT PÄŤKA

Autor: Alena Kesselová | 18.5.2012 o 23:42 | (upravené 27.5.2012 o 19:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  71x

V šesťdesiat päťke sa nechám zastreliť. Nie je to moja mantra a neopakujem si ju niekoľko krát denne, aby sa tento sen stal skutočnosťou. K šesťdesiat päťke mám ešte ďaleko, ale ako Karel Gott spieva, „čas letí jako bláznivý, ja nechytím ho ani vy...“. A tak by sme možno chceli. Niečo vrátiť, niečo vystrihnúť, niečo zmeniť. Tu zastav, pretoč, pusti znova nefunguje.

 

V šesťdesiat päťke sa nechám zastreliť. Nie je to moja mantra a neopakujem si ju niekoľko krát denne, aby sa tento sen stal skutočnosťou. K šesťdesiat päťke mám ešte ďaleko, ale ako Karel Gott spieva, „čas letí jako bláznivý, ja nechytím ho ani vy...“. A tak by sme možno chceli. Niečo vrátiť, niečo vystrihnúť, niečo zmeniť. Tu zastav, pretoč, pusti znova nefunguje. Nie sme v reklame. Nie žeby som mala niečo proti šesťdesiatpäť ročným ľuďom. Nemám. Teda mám. Klamem.Občas mi ľudia v dôchodkovom veku idú, prepáčte za výraz, poriadne na nervy. Hlavne keď hneď po vstupe do kníhkupectva spustia monológ, že mladí dnes nečítajú, nič ich nezaujíma, len tote počítače, toten televízor... Názor im neberiem, ale viem svoje. Dôchodca vojde do predajne, nezabučí, nevie čo chce a keď sa mu snažíte pomôcť a poradiť, čo sa v dnešnej dobe číta, ohundre všetkých desať titulov, ktoré mu ukážete bez toho, aby sa na ne lepšie pozrel. Česť výnimkám. Mám zákazníčku, ktorá príde so zoznamom bibliografických odkazov, v ktorom nechýba meno autora, názov titulu, vydavateľstvo a rok vydania. Možno nespĺňa súčasné normy, ktoré by mal bibliografický údaj spĺňať, ale aj tak má môj obdiv. Odovzdá mi zoznam, podľa neho jej vyhľadám požadované tituly a väčšinou zoberie všetky. Občas jeden – dva odstráni. Nie preto, že sa jej nepáčia, ale aby vedela, na čo má nabudúce nadviazať. Takých zákazníkov radosť obsluhovať. Ale nechcela som vyzdvihovať svetlé výnimky. Chcela som objasniť, prečo sa chcem dať v šesťdesiat päťke odstreliť. Výnimiek je málo. V mojom prípade jedna na celé moje kníhkupecké pôsobenie. Ako keby sa všetci dôchodcovia držali hesla ohundri, ponadávaj, príď znovu. Toto nie je ako z reklamy. Možno by sa to v nejakej na dôchodok zameranej dalo použiť, ale kto okrem farmaceutických spoločností by dôchodkový vek propagoval. Keď vidím okolo seba členov svojej mnohopočetnej rodiny, neverím, že už aj oni sú v takom veku. A neviem si predstaviť, že o rok, dva... im niekto vpáli guľku do hlavy. Tak skoro. A tak dobre vyzerajú. Poviem vám, túto dilemu riešim často. Podľa kníh týkajúcich sa vývinovej psychológii v šesťdesiat päťke začína staroba. Niektoré si dokonca dovoľujú určiť nástup staroby na šesťdesiatku. Chcú mi ubrať päť rokov. To je dosť. Iné zase hranicu staroby posúvajú k sedemdesiatke. Nestačí im, že nám posúvajú dôchodkový vek. Keď na takéto publikácie natrafia naši politici, do dôchodku nepôjdeme v šesťdesiat dvojke, ale o desať rokov neskôr. Keď tak nad tým rozmýšľam, je možné, že nám dôchodkový vek dvihnú aj bez toho, aby sa k podobným publikáciám dostali. Mňa sa to už vlastne týkať nebude. Sedem rokov budem mať vpálenú guľku do hlavy. Teda dúfam, že ten, čo splní moje posledné želanie bude mieriť do hlavy a nie do iných častí tela. Každá sekunda ma posúva k šesťdesiat päťke bližšie a bližšie. Všetko to majú na svedomí ony. Sekundy. Tik-tak, tik-tak... Len sa do nich započúvajte. Tik-tak, tik-tak... vysmievajú sa vám presne tak, ako mne? Tik-tak, tik-tak... len tak si to pretikajú až k šesťdesiat päťke. Potichučky. Väčšinou ich ani nepočuť. Mieria presne.

Moja babka sa dožili osemdesiat päťky. Keby som ich zobrala do kníhkupectva a ukázala im desať najvyhľadávanejších titulov, tiež by mi všetky ohundrali, neodpustili by si narážku na to, že dnešní spisovatelia nevedia písať... a od nich by som to brala. Ešte by som im dala za pravdu, že v dnešnej dobe sa veľký spisovatelia nerodia. A nežrali by mi nervy a netúžila by som po tom, aby čo najrýchlejšie opustili priestory kníhkupectva. Ukázala by som im ďalších desať titulov. A bavila by som sa na tom, že sa im nepáčia aj napriek tomu, že ich kúpili traja ľudia pred nimi. Že z takých kníh vlastne žijem. Malo by to pre mňa svoje čaro. A chcela by som, aby prišli zas. Aj každý deň. Aj keď všetko ohundrú a nič nekúpia. Oni môžu. Majú na to vek. Nemali v živote na ružiach ustlaté. Kto vie, ako na tom sú zákazníci, ktorí prekročia prach kníhkupectva. Čo keď majú za sebou minimálne to, čo moja babka a aj po šesťdesiat päťke im to ešte tiká a na osemdesiate piate narodeniny si povedia, že sú hrdí na svoj život, na svoje deti, vnúčatá, na mňa. Nepotrebujú mať bibliografické údaje, Mrkvička, J.: Život. 1 vydanie. Poprad : 1980. 65 s., na to, aby si zaslúžili trošku mojej pozornosti.

Nakoniec to s tou guľkou asi nie je najšťastnejší nápad.  Nechám to len pekne tikať ďalej. Neviem, dokedy to pri posúvaní vekovej hranice vydržím, ale do osemdesiat päťky hádam robiť nebudem. Jedine, žeby sa v knihách venujúcich sa vývinovej psychológii posunula hranica dôchodkového veku o niečo vyššie. Dvadsať rokov je dosť. To by bola škoda stratiť. Čo ak bude politikom moja pracovná sila chýbať? Ale najviac ma aj tak láka predstava, že budem robiť presne to isté, čo dnes dôchodcom vyčítam. Bol by hriech sa o to pripraviť, lebo keď som ja bola mladá...

Raz mi niekto k narodeninám zaprial, aby som sa dožila staroby. Čo je na tom, dožiť sa staroby? Smiala som sa. Prežiť osemdesiatpäť rokov a byť spokojný so svojim životom je asi umenie. Chcem sa toho dožiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?