Alena Kesselová
Tridsať a tak...
Vek: okolo 30 Pohlavie: nerozhoduje Stav: v podstate tiež nerozhoduje...
...neukáž čo v tebe je, lebo od teba budú veľa chcieť. A možno predsa len niečo ukážem :-) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Vek: okolo 30 Pohlavie: nerozhoduje Stav: v podstate tiež nerozhoduje...
Práve som dočítala článok Andreja Kisku, Sme hrdí na Slovensko, ale nechceme tu žiť. Ja hrdá nie som. A chcem ísť preč, aj keď sa to možno javí ako jednoduchšie riešenie
Muž v slušnom obleku ide električkou. Vyzerá zmätene. Ako keby niekoho hľadal. Stále sa obzerá. Dosť kvalitný oblek na to, aby sa mladý pán vyvážal v električke. Uteká. Konečná. Musí vystúpiť. Dlho sa nepovozil. Zlá električka mu prišla do cesty. Vybehol z električky, pri čom vrážal do všetkých ľudí naokolo. Nadávky sa na neho valili z každej strany. Nevadilo mu to. Potreboval vypadnúť. Veril, že sa mu v tom množstve ľudí podarilo uniknúť.
Tak sa z hory neozýva. Mám s tým bohaté skúsenosti. A už sa mi nechce volať. V lese sa ozve aspoň ozvena. Na moje slová nereaguje nikto. Nie preto, že sa k nemu volanie nedostane. Preto, že nechce. A ja neviem prečo. Vyše roka som tejto nekomunikácii úspešne čelila. Neúspešne. Bez spätnej väzby žiaden vzťah dlho nevydrží. Ani pracovný.
Peniaze sú prostriedok, našim cieľom je vaša spokojnosť. Týmito slovami víta daňový úrad svojich návštevníkov hneď pri vstupe do budovy. S daňovým úradom prichádzam do kontaktu minimálne pri podaní daňového priznania. Raz sa mi možno naozaj podarí opustiť priestory tejto inštitúcie s pocitom spokojnosti.
...chudobný. Nezvyknem reagovať na politickú, sociálnu, ani inú situáciu u nás na Slovensku. Nepatrím medzi ľudí, ktorí kritizujú všetkých a všetko. Teraz mi nedá. Musím. Možno aj kvôli sebe. Do dôchodku mám ešte ďaleko, ale... Ako to tu bude vyzerať, keď pôjdem do dôchodku ja? Mám sa tu vôbec o niečo snažiť? Mám myslieť na budúcnosť, ale keď zaplatím odvody do štátnej kasy, nemám z čoho odložiť do tej svojej. Nemôžem povedať že nechcem. Chcem. Ale nemôžem. Nemám z čoho.
A nie málo. Včera som cyklistický chodník medzi Popradom a Svitom prešla na bicykli minimálne štyri krát a už to nebolo len tak, pre dobrý pocit. Vybavila som všetko, čo som potrebovala, aj keď som to kvôli jednej veci musela otočiť dvakrát, ale pri poslednej ceste som sa neubránila myšlienke, že by bolo načase začať šoférovať. Predsa len to tým autom asi pôjde rýchlajšie.
A začala som hľadať. Na internete, kde inde. Za domácu úlohu som dostala napísať nekrológ. Tri mesiace ubehli ako voda. Koncom mája boli titulné stránky plné Bety Majernikovej a automobilovej nehody. Chcela som byť aktuálna. To isté som chcela aj teraz, ale niečo ma ťahalo späť. Neviem prečo. Vrátila som sa k Bety Majernikovej a začala som hľadať. Na internete, kde inde.
Dnes som sa dostala k jednje peknej myšlienke: Ak sa ľudia nesmejú z vašich snov, tak vaše sny nie sú dosť veľké. Tak sa pokojne smejte.
Dnes mám veľký deň. Prvý krát som si ho naniesla na tvár. Krém 30+. Tým, čo by mi chceli zapriať k narodeninám dávam na známosť, že sa nemusia namáhať. Dnes nesviatkujem.
Prečítala som knihu O čom hovorím, keď hovorím o behaní od Haruki Murakamiho. Chcela som na vlastnej koži okúsiť, o čom to ten Murakami hovorí. Začala som behať...
V šesťdesiat päťke sa nechám zastreliť. Nie je to moja mantra a neopakujem si ju niekoľko krát denne, aby sa tento sen stal skutočnosťou. K šesťdesiat päťke mám ešte ďaleko, ale ako Karel Gott spieva, „čas letí jako bláznivý, ja nechytím ho ani vy...“. A tak by sme možno chceli. Niečo vrátiť, niečo vystrihnúť, niečo zmeniť. Tu zastav, pretoč, pusti znova nefunguje.
Kríza už zasiahla aj kostoly. Ten náš určite. Patrím medzi kresťanov, ktorí sa omše zúčastňujú len v nedeľu a prikázaný sviatok. Dnes je pondelok. Bola omša za babku a starka. Nedalo sa neisť, aj keď si myslím, že už sú obaja dávno v nebi...